Pôvodný zámer písať články na tému „Bezpečnostné riziká nášho štátu a v našom štáte“ mal konštrukciu seriálu, kde prvý článok bol akýmsi politickým úvodom. Nasledujúce mali prechádzať do roviny viac vecnej a odbornej. Udalosti od februára minulého roku v kontexte s informáciami, ktoré sa dostávajú na verejnosť v uplynulých dňoch a týždňoch, ukazujú že najväčším bezpečnostným rizikom sú politici, konkrétne expremiér a exminister vnútra. Efektívne im v tom asistujú ďalší politici vládnej strany a poniektorí partneri z koalície. Oni totiž dostali bezpečnostné zložky štátu a prokuratúru do morálneho a funkčného rozkladu (našťastie nie úplného, ale o tom v ďalších článkoch).
Ako? Nuž rozkrádaním verejných financií, viď publikované predražené nákupy techniky, výzbroje, výstroje, či dodávky služieb od spriaznených firiem. Ďalej dosadzovaním tých „správnych“ ľudí do riadiacich funkcii v policajnom zbore za účelom zametania stôp z porušovania zákonov „našimi ľuďmi“ a vládnymi politikmi, paralyzovanie ich prípadných vyšetrovaní, diskriminovanie a zastrašovanie poctivých policajtov a prokurátorov. Príkladom sú presuny začatých prípadov, vyvíjanie nátlaku a následné odchody elitných vyšetrovateľov a exemplárnym bolo odstavenie prokurátora Špirka.
Demoralizáciu justície spôsobili jednak vlastnými (rozumej smeráckymi) silami, pričom „opička“ je zrejme len vrchol ľadovca. No aj za prispenia koaličného parťáka, bývalého minister spravodlivosti, ktorý si ešte v tejto pozícii nastavil pre seba pravidlá hry a právomoci v súdnictve. Potom vymenil post ministra za funkcie predsedu najvyššieho súdu a predsedu súdnej rady a obdobné praktiky, aké videl počas vládnej moci, t.j. diskriminovanie a zastrašovanie poctivých a presadzovanie sebe verných, používal medzi sudcami. Vrcholom jeho umenia je také zrelativizovanie dôkazov, súdnych rozhodnutí a celkove výkladu zákonov, že závidieť mu môžu všetci advokáti sveta, lebo toto by nezvládli ani spoločnými silami.
Takto vznikli hlavné a zásadné bezpečnostné riziká nášho štátu. Spočívajú v nefunkčnosti ochrany občanov, o zabezpečení práva a spravodlivosti ani nehovoriac. Pomáhať a chrániť platí iba pre „našich ľudí“ a vládnych politikov. A ak sa niekto proti ním postaví alebo poukáže na ich nekalé praktiky, hrozí mu prenasledovanie zo strany štátnej moci. Ani na súde sa bežný občan v prípade sporu s „našimi ľuďmi“ alebo vládnymi politikmi nedomôže spravodlivosti. V iných prípadoch vzhľadom na „rýchlosť konaní“ sú mu rozhodnutia často platné ako mŕtvemu zimník.
Rastie nespokojnosť a frustrácia. Týmto dostávajú čoraz väčší priestor pre extrémisti. Tí sľubujú poriadok zavedením pevnej ruky, elimináciou vnútorného nepriateľa (Rómovia, Židia, liberáli, atď) a uzavretím sa pred vonkajším (Brusel, NATO). Hrozí nám rozvrat demokratického zriadenia, strata občianskych práv a slobôd – diktatúra. A to je to najväčšie bezpečnostné riziko, ktoré vytvorili súčasní vládni politici.
Ludvík Posolda